Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Keď sa povie TESTIMONY, tak minimálne na Slovensku si každý človek, ktorý čo i len trochu pričuchol k tvrdorockovej scéne v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, spomenie na kapelu so statusom kultu už za svojej existencie. Na jej pamiatku dnes prisahajú nielen pamätníci, ale aj mnohé mladé kapely. Po tom, ako bol v marci 2012 ohlásený reunionový koncert TESTIMONY a zároveň aj vydanie tribute albumu, zaplesalo nejedno srdce a táto správa sa stala aj dôvodom, aby som oslovil a vyspovedal Hula, bývalého basáka TESTIMONY.
Už niekedy v roku 2008 sa šírili reči o vašom chystanom reunione, boli to len fámy alebo to vtedy len nevyšlo?
Áno, už pred pár rokmi sme sa stretli s Lochym a rozprávali sme sa o tom, že by to bolo fajn, keby sme sa ocitli zase všetci pokope v skúšobni, zaspomínali si a zahrali. Nakoniec to nevyšlo z časových dôvodov. Ja som sa vtedy ešte naplno venoval LVMENU, ŠVABLASTU a DAVOVEJ PSYCHÓZE. Lochy žije s rodinou v Čechách. Teraz to bolo iné, stretli sme sa všetci povodní členovia a dohodli sme sa, že ideme do toho. Nakoniec to ale dopadlo celkom inak.
Čo nevyšlo tentoraz?
Marek Rakovický sa stiahol. Najprv povedal, že s nami do toho ide, mali sme preňho dohodnuté špeciálne podmienky, lebo bol predsa len famóznym frotmanom, ale potom mi napísal, že do toho s nami nejde. Veľká škoda.
Povedal aj prečo?
Vyjadril sa, že na to nebude mat čas a, čo je asi najzásadnejšie, vraj už to tak necíti. Pracuje vo svojom štúdiu, kde je stále zavretý a „maká“, buď na svojich veciach s LAVAGANCE, alebo rieši klasické štúdiové záležitosti. Fakt nás to mrzí, ale nemôžeme ho predsa na pódium vytiahnuť násilím. (Smiech.)
Ako ste sa následne rozhodli postupovať?
Najprv sme sa rozhodli pohľadať náhradu za Mareka. Spev si mal zobrať na starosť Peťo Antal (Vlčák) zo ŠVABLASTU, gitaru a spev Riško Tomory (MENTALLY PARASITES, SOCIAL SILENCE, NONCONFORMIST). Práve Riško mohol zvládnuť tie Marekove ťažké spevácke party. No a hlavnú gitaru mal zaobstarať starý známy bratislavský matador Tomax (KARPINA, GALADRIEL, MORTAL INFECTED, atď). Postupom času sme ale prišli na to, že nemá zmysel realizovať niečo také bez Mareka.
Takže, ak tomu dobre rozumiem, novembrový koncert bude bez účasti TESTIMONY?
No, síce tam osobne budeme, ale hrať, to nie. Budeme len krstnými otcami chystaného tribute albumu.
V podstate zlyhal druhý pokus aspoň o dočasný reunion TESTIMONY, myslíš, že sa to ešte niekedy do tretice podarí?
Nevieme sa ti k tejto otázke vyjadriť, uvidíme ako dopadne koncert k tribute albumu, či ešte vôbec sme pre niekoho zaujímaví, či bude mať Marek chuť a čas, a či nám nejaká budúcnosť pod značkou TESTIMONY bude dávať potom nejaký zmysel. Predsa len, je to už dvanásť rokov od nášho posledného koncertu. Samozrejme, že by nás potešilo, keby to dopadlo dobre, ale nepredbiehajme udalosti. (Smiech.)
Spomínal si tribute album s vašimi peckami, ktorý sa mal krstiť na vašom spomienkovom koncerte. Čo bolo skôr? Nápad vydať tribute album a pri príležitosti jeho vydania usporiadať koncert TESTIMONY alebo opak?
Nie som si istý, ale myslím, že to vzniklo tak nejako súčasne. S nápadom prišiel Filip Glocko (BRAINSCAN), náš dobrý kamarát. Tešíme sa tak na tribute samotný, ako aj na jeho krst, snáď to bude príjemná akcia, aj keď bez našej aktívnej účasti.
Máte ako kapela nejaký dosah na to, čo sa na tribute albume objaví? Kto vyberal kapely?
Nie, nemáme. My sme poctení a veľmi radi, že sa niečo také chystá. Sme veľmi zvedaví, ako to dopadne, aké skladby si kapely vyberú a ako sa s nimi popasujú. Pokiaľ viem, tak všetky tieto záležitosti manažuje Filip.
Ako si spomenul pred chvíľkou, ubehlo už dvanásť rokov od vášho posledného koncertu, prečo ste vlastne vtedy skončili?
Skončili sme vo veľmi čudnej atmosfére, bola to akási ponorka a premotivovanosť. Bývali sme v Prahe, skúšali, hrali, pracovali, bývali stále pokope. V podstate to tak vyhovovalo najmä Cibimu. Mne osobne takéto neustále spoločné fungovanie príliš nevyhovovalo a čakal som nejakú zmenu, ku ktorej by sme logicky dospeli, no prišiel rozpad, ktorý som očakával najmenej. Marek to zvládal hlavne vďaka svojej priateľke a terajšej manželke, s ktorou mal vtedy čerstvý vzťah a, ako sa ukázalo neskôr, aj veľmi dôležitý pre jeho ďalšie hudobné i životné smerovanie. Ale zároveň viedol aj ku koncu TESTIMONY.
V čase, keď ste skončili, ste pripravovali nový materiál, v akom bol štádiu?
Materiálu sme mali kopec, ale myslím, že dokončených skladieb bolo len šesť. Z toho štyri sme nahrali v skúšobni ako pracovné demo. Sú to výborné veci, len škoda, že sme ich už nestihli nahrať v štúdiu.
Neuvažujete o tom, že by ste tak urobili dodatočne?
Neviem, ako by sa k tomu postavili ostatní, no čo sa týka mňa, nemal by som s tým problém. Ale ak nepresvedčíme Mareka, čo asi nie, tak z toho nič nebude, pretože ísť do toho s niekým iným, to už asi nie.
Aj napriek dlhej dobe od vydania mnohí ľudia považujú váš posledný album „Of Life And Death“ za najzásadnejší album slovenského undergroundu. Čo hovoríš na toto tvrdenie?
Bol to album, na ktorý sme sa pripravovali naozaj dlho a intenzívne. Trávili sme fakt veľa času spolu, hrali sme minimálne päťkrát do týždňa, v skúšobni sme takmer bývali. Marek bol úžasný talent, Cibi zamakal a ja s Lochym sme tiež priložili ruku k dielu. Toto všetko dokopy, plus predchádzajúce skúsenosti pomohli vytvoriť album, na ktorý sme doteraz všetci hrdí. Verím, že to môžem povedať aj za Mareka, ktorý síce hovorí, že je to už len minulosť, ktorou sa nezaoberá, ale mám pocit, že bez TESTIMONY a tohto albumu by sa nedostal tam, kde v súčasnosti je. Všetkých nás to svojim spôsobom formovalo a som rád, že som to mohol zažiť.
Jediná vec, ktorá mi osobne na tomto albume vadí, je skladba „Lets´go“. Tú skladbu som neznášal a chlapci ju tam dali bez môjho súhlasu. Bol to podraz... Možno na inom albume, ale na „Of Life And Death“ nie! (Smiech.)
Spomenul si vašu skúšobňu. Pamätám sa, keď som do nej kedysi vkročil, tak som nechápal, ako sa to všetko do tak malej garáže zmestí. Pred vstupom som videl len ošúchanú garáž a po vstupe to bola „hotelová izba“ naprataná aparatúrou a ešte tam bolo aj dosť miesta na skúšanie a skákanie. Tak účelne a prakticky zariadenú skúšobňu som už nikdy potom nevidel.
My sme tam vtedy v podstate žili. Hrali sme štyri-päťkrát do týždňa, takže sme museli garáž upraviť tak, aby sme tam mohli prespať. Na zadnej stene garáže bola trojposchodová posteľ a oproti Cibiho bicím bola moja. Nad mojou posteľou som mal kuchynku a inú výbavu. (Smiech.) Dnes sa na tom zasmejem, ale vtedy sme našu garáž mali veľmi radi.
Prečo si myslíš, že sa na TESTIMONY nezabudlo ako na mnohé iné kapely z tých čias?
Asi preto, že sme hrali veľa a že sme hrali dobre. (Smiech.) TESTIMONY bola skupina, ktorá mala naživo nesmiernu energiu a tú sme dokázali odovzdávať aj našim fanúšikom. Boli sme jednoznačne dobre poskladaná kapela. Niečo také sa môže podariť aj kapele, ktorú ťahá jednotlivec, ale v našom prípade to išlo z nás všetkých a ľudia na nás práve preto nemohli zabudnúť.
Prejdime trochu viac do minulosti. Ako si spomínaš na začiatky TESTIMONY?
Keďže som do TESTIMONY prišiel až v roku 1994, tak neviem, či som najpovolanejšou osobou, aby som odpovedal, ale samozrejme, že si pamätám na chalanov zhruba dva roky predtým. Tiež sme mali vtedy skúšobňu na Pristavnej v garážach, takže sme sa poznali. Každopádne začiatky boli ťažké, pamätám sa, ako bol na nás vyhlásený bojkot, lebo sme si dovolili vydať nášu prvú oficiálnu nahrávku na CD. Aj tak sa vtedy žilo v Bratislave a na Slovači. Ale inak, ak odhliadnem od rôznych potičiek s náckami, to bolo veľmi príjemne obdobie - bez hlúpych mobilov. (Smiech.)
Kto bol hlavným ťahúňom kapely?
Jednoznačne Cibi, málokto by to bol povedal, že to útle chlapča by bolo schopné byť kapelník, ale bol to on. Chýbal mu ale dar komunikácie, takže všetko vybavoval Marek, hlavne za hranicami. V každom prípade Cibi chcel mat vždy posledne slovo.
Vaše posolstvo, ktoré ste svojou šírili hudbou aj textami by sa dalo zhrnúť ako: sloboda, rešpekt k prírode, rešpekt k odlišnostiam a láska. Takpovediac klasika, no aj napriek tomu pôsobia vaše texty netuctovo. V čom podľa teba tkvie ich sila?
Neviem, či to bola až taká klasika v tej dobe. Aj keď možno áno. Texty sme písali s pomocou knižiek indických majstrov, ako napr. Jiddu Krishnamurti, Osho a podobne. Veľmi nás to vtedy bralo a berie aj dodnes.
Kto bol autorom textov?
Samozrejme, že sme si písali texty sami. Poväčšine Marek a sem-tam Cibi. Lochy otextoval Rieku a ešte zopár iných. Ja som sa nezapájal do textov, montoval som sa iba do hudby.
Pamätám sa, že ste sa kedysi všetci v kapele dali ostrihať, dovtedy bujné hrivy vystriedali plešaté hlavy. Pokiaľ ma pamäť neklame, boli za tým problémy s náckami.
Neboli to len problémy s debilmi, ktoré boli fakt nepríjemné. Chalani začali cvičiť, Marekovi to už vadilo, dredy pri športe proste zavadzajú. Cibi mal štyri vlasy, tak tam to bolo jednoduché, a Lochy, ten z toho vyrástol. (Smiech.) Ja som dostal vo Vsetíne od dákych všivavých Poliakov na malom festivale vši, takže vlasy museli ísť dole. Ale zas potom, keď sme skončili, tak som znova niekoľko rokov nosil dredy. Chaloši už nikdy.
Ešte dodnes sa okolo toho ako TESTIMONY začali trénovať thajbox rozprávajú legendy. Vraj ste kade-tade mlátili náckov.
Chalanov vždy zaujímal šport takéhoto typu. Marek bol dokonca v tej dobe v thajboxe veľmi dobrý, a ak sa nemýlim, tak teraz cvičí znova. Lochy nechodil na thajbox, len posiloval a sem-tam v garáži boxoval. Cibi chodil, ale on bol skôr dobrý bubeník, ako športovec. (Smiech.) No a ja športovanie neznášam, tak som mal v paži celé to otĺkanie. A čo ja viem, či to bolo kvôli náckom? Podľa mňa skôr príjemne s užitočným - teda pre Mareka a Cibiho, ja radšej jedlo a pivo, a ženy, a koncerty, a tak. (Smiech.)
Skús porovnať dobu, kedy fungovali TESTIMONY s tou dnešnou. Aké sú podľa teba rozdiely?
Predtým bolo kapiel jednoznačne menej, nielen tu, ale aj na celom svete. Ale to neznamená, že keď je teraz väčší vyber, tak je to zle, práve naopak. Má to samozrejme aj svoje nevýhody. Všetkého je teraz dvojnásobne viac, aj rýchlosť života sa zvýšila. Mne sa vtedy žilo v pohode, teraz sa snažím stále spomaľovať, aby ma tá rýchlosť nedoviedla k infarktu. (Smiech.) Bol som na turné aj s niekoľkými mladšími americkými kapelami ako COMBACK KID alebo AUGUST BURNS RED, keď som ich vozil. Sú to podľa mňa dobré kapely. Mladé, snaživé, vedia výborne hrať, robia ľuďom radosť - proste paráda. Každá generácia ma svoje...
Mne sa vidí, akoby dnešné kapely rezignovali na snahu byť originálny, dostať sa niekam ďalej. Kapely začiatkom deväťdesiatych rokov sa mi videli ambicióznejšie.
Neviem, prečo máš taký pocit. Zvláštne, mne sa práve zdá, že je to naopak. Kapely majú internetové stránky, vymakané aparáty, gitary, hrajú stokrát lepšie ako voľakedy. Mam pocit, že práve táto doba praje šikovným a dobrým kapelam. Záleží, ako to berieš, či celkovo, alebo iba v nejakej undergroundovej scéne - tam už sa zas toľko nevyznám.
Nie celkom dobre som naformuloval predchádzajúcu otázku, na mysli som mal našu domácu, slovenskú scénu. Naše dnešné kapely majú oveľa jednoduchšie podmienky ako tie začiatkom deväťdesiatych rokov a predsa akoby sa zo scény vytratilo nadšenie a snaha chcieť dosiahnuť viac. Samozrejme, nedá sa paušalizovať, ale akosi ubudlo takých kapiel, ktoré si povedia: takú hudbu na Slovensku nehrá nik, tak sme originálni a najlepší.
Ani neviem, čo mám k tomu povedať. Pozri, ja hrám teraz v INÉ KAFÉ, to je kapela, ktorá drela na tom, aby bola veľká. Niekto ich miluje, niekto neznáša - klasika, vždy je to tak tam, kde je úspech. TESTIMONY bola podľa mňa na tú dobu dosť veľká kapela na našej scéne, ale aby sme dokázali z nej aj žiť, museli sme ísť skúšať šťastie von. Skúšali sme, šlo to, ale malo to následky, ktoré boli pre nás pritvrdé - nakoniec sme ako kapela skončili. Ak by sme hrali dodnes, tak skúsim tak trochu neskromne povedať, že by sme boli úspešní, možno mnohými milovaní, no pravdepodobne aj niektorými nenávidení - tak, ako to chodí. Už som ti spomínal, že sme ako TESTIMONY boli hlavne na hardcorovej a punkovej scéne bojkotovaní, a to len preto, že sme vydali našu nahrávku na CD - prosto sranda. Myslím ai, že kapely, ktoré sú výnimočné, idú hore automaticky. Keď vydržia, tak je to veľká paráda a príjemný život na cestách, koncertoch a v nahrávacích štúdiách. Preto by som chcel odkázať všetkým mladým kapelám: je potrebné na sebe „makať“, „makať“ a „makať“. Keď na to máte, oplatí sa to.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.